No Words #3 (Valentine Edition)

14. února 2017 v 2:42 | Tessa a MOKIJ |  No words

(Hello guys... Áno, aj ja otravujem s Valentínom, I'm sorry. Ale dúfam, že sa máš dobre a ľúbiš hlavne samého seba ♥. Po tom období prokrastinácie by v najbližšom čase už mali vychádzať články, tak sa máš na čo tešiť ;) Have a nice day ♥
►s láskou, Tessa

PS: Oh, a daj mi vedieť, čo si myslíš o obrázku, lebo kamarátka tam na tom prvom videla nejaké továrne, čo mi dosť zhoršilo mienku o mojom už aj tak pofidérnom čmarbaní na papier... {Áno, úplne seriózne tento článok píšem o 2:41. Áno, úplne seriózne mám zajtra dnes školu. Nie, neviem ako to prežijem.})
 

Simple Man - 3. House of the Rising Sun

31. ledna 2017 v 16:42 | Tessa a MOKIJ |  Simple Man
Juj, vitaj, človiečik, v mojich internetových priestoroch.
Keďže minulá kapitola bola krátka a o ničom, dnes tu máš ďalšiu ^^ Aby si pochopil - ja som to tam musela dať, lebo tie tety budú v príbehu celkom dôležité. Vlastne tam bude svojím spôsobom dôležitý každý (aspoň dúfam, že to tak dopadne).
A ak si si ešte nevšimol, tak kapitoly budú mať vždy názvy po nejakých pesničkách - taká špecifická atmosféra k príbehu, lebo tie postavy majú tiež taký špecifický vkus. Have a nice day!!
►s láskou, Tessa
3. Kapitola - House of the Rising Sun

Simple Man - 2. New Kid in Town 2/2

30. ledna 2017 v 16:24 | Tessa a MOKIJ |  Simple Man
Vitaj na mojom kúsku internetu.
Táto kapitola je pre zmenu veľmi krátka (niečo mi hovorí, že som nmala tú kapitolu rozdeľovať na polovicu), ale v najbližšom čase pribudne aj pokračovanie, takže sa máš na čo tešiť. Vopred upozorňujem, že celý začiatok príbehu je strašne pomalý, tak to prosím ber s nadhľadom a snaž sa užívať si to... Brať to ako taký oddychový príbeh.
A nesmierne ďakujem, že sa ti to chce čítať, všetky komentáre ma vždy hrejú pri srdiečku a vyčaria mi úsmev na tvári, som naozaj rada, že ťa mám.

2. Kapitola - New Kid in Town 2/2
 


Simple Man - 2. New Kid in Town 1/2

22. ledna 2017 v 11:34 | Tessa a MOKIJ |  Simple Man
Vitaj v mojich internetových vodách.
Trochu dlhá kapitola, prepáč, (trochu moc dlhá) a naozaj, naozaj sľubujem, že ono sa to raz rozbehne... Len so mnou maj strpenie. Neviem, skús to brať ako takú oddychovku... Neviem. Aaahh. Proste... ja neviem. Dúfam, že sa ti aj tak bude páčiť. (Zase som to dala na polovicu, lebo sa proste bojím dávať dlhé kapitoly. A teraz mám poci, že sú o ničom.)

2. Kapitola - New Kid in Town 1/2

Sme tu sami?

14. ledna 2017 v 12:27 | Tessa a MOKIJ |  Jednorázovky
Vitaj, človiečik, v týchto vodách internetu.

Tento článok je celkom random, keďže som ho nepísala pre blog, ale do školy, do súťaže, ktorá je medzi triedami. Mali sme rôzne témy, asi päť, a ja som, samozrejme, niečo napísala na 3 z nich, aby spolužiaci mali z čoho vyberať. Tento výtvor vznikol celkom spontánne, len som začala písať a ono sa to odvíjalo do mne úplne neznámich končín, takže s výsledkom som bola sama prekvapená... Som zvedavá, čo na to povieš.
P.S.: Prisahám, že som neplánovala, aby to bolo tak psycho.
►s láskou, Tessa


Sme tu sami?
Každý z nás si už položil túto otázku. V skutočnosti si ju kladieme pravidelne. Od útleho detstva. Keď sa prvý krát v tme objavili temné siluety. Keď sa prvý krát z ničoho nič zabuchli dvere. Keď pod posteľou dýchal neznámy tvor.
Nikdy sme si ju neprestali klásť. Keď sme na zátylkoch cítili studený dych a počuli tichučké kroky, aj keď za nami nikto nebol, keď nás v noci zobudil šepotavý hlas, ktorý zmizol, len čo sme otvorili oči. Položili sme otázku. Sme tu sami?
Ja sám som sa ju dnes opýtal trikrát. Trikrát som zaváhal, zapochyboval. Trikrát som sa bál. A tak som si kládol otázku.
Bol mrazivý december. Vietor ma štípal na lícach a vločky sa zachytávali v mojich mihalniciach. Kráčal som domov. Sneh mi praskal pod nohami a za sebou som zanechával čierne stopy, z úst mi vychádzala para. Nevedel som sa dočkať príchodu domov, horúcej šálky a pohodlia. Skrehli mi prsty na nohách.
Bol to deň ako každý iný. Takmer. Niečo bolo inak. Prázdnota ulíc bola skľučujúca. Ticho, ktoré vládlo, ohlušujúce. Tiene sa podivne predlžovali a v kútiku môjho zorného poľa akoby niečo číhalo. Pokrútil som hlavou a pridal som do kroku. Sneh mi škrípal pod nohami. Z úst mi vychádzala para, ako zvyšky mojej odvahy stúpala k tmavošedému nebu. Nikde nebolo živej duše, len siluety čiernych, holých stromov, kývajúcich sa vo vetre. No pod nimi sa niečo pohlo.
Kŕdeľ havranov sedel pod stromom, čierno čierne perie rezalo do očí na bielom, zasneženom podklade. Každý jeden pár ich jastrivých, jantárových očí mi ťal do duše. Neodvrátili zrak. Nehybne, nezvučne stáli a hľadeli. Neprestávali hľadieť. Mrazivo, ostro, vyzývavo. Stáli a pozorovali. Majestátne, neohrozene a desivo. Až pokým najväčší z nich neupriamil pohľad na niečo za mnou. Ticho ohlušujúco preťal jeho škrekot, keď sa vznášal k oblohe. Kŕdeľ zaškriekal, echo nieslo ich hlasy do diaľky a vlasy na tele vstávali dupkom. Roztiahli krídla. V snežnom víre temného peria, žltých očí a krákania zmizli v oblakoch.
Obzrel som sa za seba.
Bol som sám.
Druhý krát som už sedel v obývačke. Skrehnuté prsty som liečil šálkou čaju a jeho dúškami som sa snažil upokojiť svoju rozbúrenú dušu. Obraz jantárových očí sa mi javil v mysli, len čo som zavrel viečka. Boli to pre mňa ťažké časy. Kreslo vedľa mňa, prázdne. Vankúš nenapravený. Nedoštrikovaný šál na opierke. V kozube horel oheň, ale jeho teplo nepreniklo do mojej duše.
Iba som sedel, a hľadel som. V mysli príliš veľa smútku, bolesti a otázok. Nádej, či želanie, aby som ju znova videl ma pustošilo zvnútra. Moje skrehnuté srdce horké dúšky čaju nevyliečili.
Odrazu som na zátylku pocítil chlad. Vlasy mi vstávali dupkom. Neodbytné škemranie môjho podvedomia sa nedalo prehliadať. Obzrel som sa po miestnosti, v túžbe zistiť, čo ma tak znepokojilo. Nič som nevidel. Oheň praskal v kozube, jeho tiene tancovali na kobercoch, para zo šálky stúpala stále rovnako. No vtedy som ju zahliadol. Dívala sa na mňa. Celý ten čas sa dívala. Nemrkala. Nedýchala. V duši mi rozliala chlad.
Kolená ma samé postavili. Triasli sa. Moja myseľ však bola vo vlastnom otupení, zahmlená, zdesená. Nohy ma samé niesli. Necítil som kroky, bolo to, akoby som sa vznášal. Omámený jej pohľadom. Priam v hypnotickom stave. Už som nedýchal ani ja. Bol som tak blízko.
Vystrel som ruku. Iba letmý dotyk. Položil som dlaň na jej líce. Bolo chladné, nerovné, neživé. Neuhla pohľadom. Hľadela mi do duše.
Sprudka som vydýchol. Pustil som šálku, v náhlom dese som sa potreboval dostať z miestnosti. Pred prahom som posledný krát na ňu vrhol kradmý pohľad.
Jej štetcom namaľované oči ma pozorovali z plátna, nespúšťajúc ma z pohľadu, ani keď som jej stál chrbtom.
Bol som sám?
S tieňom na duši, ako s balvanom som sa náhlil do izby. Padla už noc, ale nenamáhal som sa zažínať svetlá. V temných rohoch predo mnou svietili havranie jastrivé oči a za mnou číhali oči milej. Zakopával som a padal som, ale nezastavoval som sa. Nemohol som. Vôkol sa ozývalo hučanie, divé bubnovanie môjho srdca. Šumelo ticho, krv zunela v žilách, miestnosť dýchala. Hýbali sa veci, ktoré by inak mali stáť. Za rohom, čierny, temný prízrak. Klietka sa zvierala, steny krvácali, v srdci diera. Hnaný ako zviera, bol som menší a menší, či to naopak? Gigantické steny. Čakal som na zázrak.
A zrazu - odraz. Číry odraz v tom zmútenom svete. Oči prázdne, bez duše, hľadeli na mňa rozovreté. Dych sa mi zastavil a s ním aj svet. Niečo som vedel. Odpoveď. Ako som klesal k zemi, vedel som.
V zrkadle mi oči povedali.
Nikdy som nebol sám.

Hmm, možno mám na výber, čo ja viem

11. ledna 2017 v 15:37 | Tessa a MOKIJ |  Fighting. Plus big Mess.
Nenávidím, keď si naložím viac večere, mama to vidí, a povie niečo ako: "Je škoda toho vyprážaného syru."
A všetci vieme, že myslí to, že ho pravdepodobne večer vyvraciam. Cítim zahanbenie a bolí to, keď niečo také povie. Pretože má vždy pravdu. A ja ho aj tak zjem a aj tak ho vyvraciam.
Možno to nemám rada, pretože sa cítim, akoby ma obviňovala z choroby, za ktorú nemôžem. Akoby chcela, aby som sa cítila ešte horšie, než sa cítim. Pretože ja si uvedomujem, že je to zlé, že míňam peniaze, že to môžem zastaviť - aspoň na dnes - len tým, že dám pár zemiakov späť a nedám si tatársku omáčku. A cítim sa ešte horšie preto, že to neurobím. A ona mi to vyhadzuje na oči.
Alebo - možno sa cítim zle preto, že viem, že je to v mojich silách. Že je v mojich silách všetko to ukončiť a ona mi to pripomína - bez toho, aby bola ku mne hnusná, pretože to nikdy nepovedala obviňujúcim tónom - a ja sa v skutočnosti hnevám na seba. Lebo ak na to mám silu, tak sa iba skrývam za nutkanie. Za závislosť, za chorobu. Vyhováram sa, že ja za to nemôžem, že mám návaly nutkavého prejedania. Pretože ten hlások, ktorý mi hovorí, že je to príliš veľa, a že keď to zjem, prejem sa a pôjdem vracať - je stále v mojej hlave. Len je tichý a utláčaný. A moja mama hovorí to, čo hovorí on, len ona má naozajstný hlas a môžem ju počuť, na rozdiel od hlasu v mojej hlave. A preto sa na to hnevám.
Pretože mi dáva na výber? Pretože, keď som sama so sebou, len s mojou hlavou, tak na výber nemám. Nie je tam nič, čo by ma zastavilo. Ale tým, že ona mi niečo také pripomenie, mi dáva na výber. A ja si vyberiem zle.

No, mala som anorexiu a teraz sa liečim z bulímie. Ak ťa také články nezaujímajú, chápem, len som sa s tebou o to chcela podeliť... Chcem, aby ľudia vedeli, aké je to naozaj mať poruchu príjmu potravy a aby ju neodsudzovali, a zároveň ju niektorí možno prestanú... obdivovať, keď sa dozvedia, čo všetko obnáša... Vážne vám budem hovoriť všetko a to nebude príjemné, takže chápem, ak to nebudete chcieť čítať. Len sa chcem z toho vypísať a priblížiť vám poruchy príjmu potravy. Keby ste mali hocijaké otázky, kľudne sa pýtajte.
Ďakujem za prečítanie.
►s láskou, Tessa

No Words #2

6. ledna 2017 v 15:03 | Tessa a MOKIJ |  No words



(Hello sweetie ♥ Nebolo to presne to, čo som chcela pridať, ale... V poslednom čase ma baví kresliť - aj keď nemám nijaké profi nástroje, takže si kreslím na papier a potom pridávam tony kontrastu, aby bolo pozadie biele... No hej, profesionálne, až to bolí. Najbližšie by som chcela pridať nejakú jednorázovú psycho story alebo nejaký článok o mojej mentálnej problematike, ešte som sa nerozhodla, čo z toho je viac narcisovské zverejňovať. (moje rozprávacie schopnosti sú na bode mrazu, očividne.) Have a nice day ♥)
►s láskou, Tessa

Další články


Kam dál